Zádrhel

Presťahoval sa do vlastného podnájmu... A život pokračoval... Celkom sa mu darilo... V práci vynikal a bavilo ho to... Začal chodiť na hrádzu korčuľovať s kamošmi... Sem tam sa stretávali a spoločne trávili čas na pivečku, kofole alebo len tak pri spoločných rozhovoroch... Zabudol na sklamania a dalo by sa povedať, že žil... Život však pripravil pre Neho jedno veľké prekvapkanie... Kamoši raz priviedli na stretko ženu Jeho života číslo 4... Máriu... A On znova a zas podľahol Jej šarmu... Však nepodľahol Jej len On (vtedy o tom ešte nevedel), ale aj Jeho najlepší kamarát...

Začali sa spolu stretávať, chodili spolu na výlety a On sa vznášal ako už pár krát predtým... Zamilovanosť je Ti super stav... Svet je gombička a nič (nie) je problém... Jeho vedomie bolo ako v siedmom nebi... Trávili spolu kopec času, aj keď to netrvalo dlho... A On bol neskutočne šťastný... Veril, teda bol presvedčený že na tento okamih čakal celý život... Veril, že Ona je tá pravá... Nu, to lietanie sa Mu stalo osudným... O tom však trochu neskôr...

Veľa Mu o sebe povedala, o Jej životnom príbehu, o problémoch, ktorými si prešla o všetkom tom, čo Jej vírilo hlavou... A On Ju počúval a všetky tie Jej slová v Ňom pracovali... Až raz bol zas raz na navšteve u kamošov, ktorí Ho s Ňou zoznámili a vtedy sa niečo udialo... Niečo, čo by sa dalo prirovnať k osvieteniu... K momentu, keď sa Ti nad hlavou rozsvieti žiarovka... Vtedy si niečo uvedomil a Jeho vedomie sa dostalo do akéhosi excitovaného stavu - vytrženia... Akoby odhalil najväčšie tajomstvo všetkých tajomstiev života...

Uvedomil si pri dumaní nad Majkou, že robí všetko akoby naopak... Akoby všetko jej konanie bolo negované... Akoby nejaká "chyba" pôsobila v Jej logickom systéme... Že ju núti tá "chyba" z môjho pohľadu, vyberať si nie racionálne tú dobrú možnosť ale tie, ktoré ju robia nešťastnou... A potom si uvedomil, že táto negácia funguje globálne u nás ľudkov... Tá "chyba" sa prejavovala v rozhovoroch, v konaní, prosto kdekoľvek... Možno to súvisí (a na to prišiel neskôr) s tým, že v podstate rozprávame ako "tatári"... Napríklad my Slováci s tým našim dvojitým záporom, ktorý v slovenčine máme... Že vyjadrujeme v podstate presný opak toho, aký zmysel vlastne chceme povedať...

Oveľa neskôr v príbehu sa dostal k tomu, že napríklad táto negácia negácie, ktorú máme my Slováci v logických systémoch, spôsobuje, že nám Vesmír takpovediac robí to, čo nechceme... Lebo vraj si máme dávať pozor na želania, aby sa nám náhodou nesplnili... Lenže ak Vesmír funguje aj na základe toho, čo vyslovíme, tak sa nemôžeme čudovať, že nám vyhovie v tom duchu aký význam dáva to, čo povieme... Napríklad, ak poviem že "nič nechcem", tak to pre Vesmír znamená vlastne že "niečo chcem", lebo to je vlastne pravý význam tej vety... A tam je niekde zakopané všetko to blbé čo sa nám deje... Vtedy si tak trochu uvedomil, aký dosah majú naše slová (v tejto slovnej hre s názvom Život) a v konečnom dôsledku aj to, čo znamenalo, že napísal báseň o ceste do pekla...