Vstup

Keď sa vrátil prvý deň do práce, stalo sa niečo strašné... Sadol za počítač a chcel začať pracovať... Ale nešlo to... Nie že sa Mu nechcelo... On pociťoval odpor... Taký neprekonateľný odpor k tomu aby začal niečo robiť, čo predtým miloval, že Ho to znova vyľakalo... Čo to je? Prečo to zrazu nejde? A tak sa doslova zrútil... Pani riaditeľka pobočky Ho zobrala k Sebe a zavolala rodičov, aby prišli pre Neho...

To, čo nasledovalo niekoľko nasledujúcich týždňov bolo ako z nočnej mory... Jeho vedomie sa preklopilo do stavu, kedy nechcel existovať... Lebo si nevedel predstaviť ako existovať bude, ak nebude schopný pracovať a teda že nebude schopný sa o Seba postarať... Neustále riešil to, že už Jeho život skončil a chodili mu myš-lienky o tom ako to celé skoncovať...

Rozoberal možnosti... Ako ukončiť život... Ale ani jedna možnosť, ktorú si predstavil sa mu (ne)páčila... Možno bol priposratý, ale ak si predstavil ako si reže žily, vyvolávalo to v Ňom odpor... Keď si predstavoval ako skočí pod vlak, bolo to ešte horšie... Prosto každý nápad, ktorý dostal o tom ako to ukončiť sa mu zhmotňoval v predstavách a tá predstava Ho odrádzala od toho aby spáchal hara-kiri... Tieto predstavy Ho paradoxne zachránili a preto je ešte stále tu...

Stavy, ktoré sa priebežne objavovali ďalších 17 rokov nazval prechádzkou temným údolím... Lebo tie depresie, stavy beznádeje, zúfalstva, nechuti byť a duchovnej "smrti" sa ani ináč nazvať (ne)dajú... Niečo také by neprial ani najhoršiemu ne-priateľovi a bolo to skutočné "peklo" na zemi... Bol to stav vedomia, ktoré odmietalo existovať a varilo sa vo vlastnej šťave...