Výbuch

Bola už noc a On ťukal vo svetle lampy do notebooku... Neustále rozmýšľal nad tým, čo Mu práve povedala... Vybrala si Jeho najlepšieho kamoša... Povedala Mu, že je zamilovaná do kamoša a nie do Neho... Nechápal to... Úplne bez náznaku a prípravy zas a znova bol odmietnutý... Bola odmietnutá Jeho Láska k Nej... Ona spala v izbe a Jeho zmietali pocity aké tu už dávno neboli, žiaľ, smútok, rozčarovanie, atď...

Vtedy mu prišiel e-mail... V ňom stálo, že Jeho sesternica práve potratila dlho očakávané bábätko... A to bola posledná kvapka... Vzkypel v Ňom hnev ako keď vybuchne kanister s benzínom... V duchu zakričal: Bože ty si k*k*t... A neustále to opakoval... Došli mu cigarety a tak sa vybral tesne pred polnocou na neďalekú benzínku... Stále dookola mu v hlave bežali tie slová, ktoré v totálnom emočnom rozpoložení v hneve adresoval Bohu...

Na druhý deň sa obliekol celý do čierneho... A tak išiel do práce... Chcel vyjadriť smútok a ľútosť nad tým všetkým, čo sa v posledných dňoch udialo a neustále riešil, ako a prečo vlastne... V hlave Mu vírili rôzne myš-lienky a bol vytočený... Veď toto už nie je možné... A predsa bolo... Taký je život prosto...

Vieš ako to, keď sa človek vytočí, tak si to zvyknú odniesť tí, ktorí by nemali... A tak sa s odstupom času pozerá na to, čo adresoval Bohu... Ako keď človek nájde obetného baránka... A tak si Boh zlízol hnev za to, čo sa mu udialo... Bolo to na Neho už moc a ako vravím, pohár trpezlivosti u Neho vtedy pretiekol... Nuž, stalo sa a dalo by sa povedať, že tento okamih odštartoval cestu, po ktorej kráča dodnes... V tom okamihu, kedy vzkypela v ňom žlč, Ho Boh začal vyučovať tomu, prečo sú veci aké sú...